Ako dieťa som sa neodlišoval od svojich rovesníkov. Mal som rád autá, rozbil som si koleno i čelo a mal som rád ovocné poháre so šľahačkou. Spätne si uvedomujem prvé náznaky svojej odlišnej sexuálnej orientácie ako nevinné obdivovanie niektorých hrdinov seriálov a filmov. Tajne som sa s nimi chcel kamarátiť.
Asi ako trinásťročný som si vystrihoval “šteklivé” obrázky žien, napríklad hore bez a zakladal ich do špeciálneho zošita. Túto aktivitu som odpozoroval zo šatne miestneho požiarneho zboru, ktorého členom bol aj môj otec; z oblepených palubných dosiek nákladných automobilov, ktorými sme sa niekedy s otcom zviezli a či od rodinného známeho (ženatého otca dvoch detí), ktorého záchod zdobili sporo oblečené dámy. Na rozdiel od heterosexuálnych kolegov však tieto obrázky pre mňa nemali veľký význam; okrem nevedomej snahy zapadnúť do spoločnosti.
V tom čase som si uvedomoval, že v niečom som odlišný od ostatných spolužiakov. Nevedel som svoje pocity presne pomenovať, ale mal som vnútorný zmätok, keď som závidel spolužiačkám záujem niektorých spolužiakov. Aj ja som túžil po pozornosti niektorých z nich.
O homosexualite som sa dočítal z príležitosných článkov v časopisoch, ale nevedel som sa stotožniť ako s vyzývavými fotografiami z pochodov, tak ani so vzdialenosťou protagonistov niekde ďaľeko v zahraničí.
Na strednej škole niektorí spolužiaci kládli vyučujúcim zvedavé otázky a v troch prípadoch sa týkali homosexuality. Dve učiteľky reagovali s porozumením voči tejto komunite, ale tretia sa vyjadrila výsmešne. V tom čase som si ešte stále nechcel nič pripustiť.
Ako puberťák som dbal o svoju pleť (nemyslím, že prehnane) na čo moja mama raz zareagovala: “Neviem, prečo sa toľko o seba staráš, dúfam, že nie si tepluš, lebo žiadneho v dome nepotrebujem!” Pri inej príležitosti ma posielala na rande (s nejakým dievčaťom). Takéto poznámky, okrem vnútorného pocitu horkosti, prispievali k budovaniu veľkej priepasti medzi nami.
V osemnástke som vyhľadal ľudovú liečiteľku. Po pár návšetvách preukázala osobnú starostlivosť o mňa tým, že ma ponúkla jedlom a vždy požadovala, aby som sa jej ohlásil, že som došiel domov vporiadku (v našej rodine to nebolo bežné), pretože bývala 100km od môjho bydliska. "Liečiteľka" bola jediná v mojom okolí, ktorej som sa po čase odvážil zdôveriť s tým, že ma priťahujú muži. Povedala mi, že je to iba dočasné štádium a že sa to neskôr zmení. Odporúčila mi všímať si viac dievčatá, pozvať niektorú na kávu... Ponúkala mi šablóny, do ktorých nazapadala moja percepcia a jej námety mi boli cudzie. Aj keď som ju už viac nenavštívil, chcel som veriť tomu, že sa moja inakosť zmení.
Keďže som vyrastal vo veriacej rodine, v náboženských knihách som sa stretol s citáciami veršov o sodomii a mal som z toho strach. Hovoril som si, že pokiaľ nič nemám s mužmi, som stále “čistý” a ”vporiadku”. Keďže moje cítenie nezapadalo do správania väčšiny v spoločnosti a stupňovali sa otázky známych, či a prečo ešte nemám priateľku, bol to na mňa veľký tlak. V jednej postkomunistickej knihe som sa dočítal radu psychiatra, že od homosexuality sa dá “absentovať” životom v menšom meste, vyhýbaním sa homosexuálom a nahradením homosexuálneho vzťahu dôverným kamarátstvom so ženou. Negatívny obraz prezentovaný náboženskými lídrami aj “odborníkom”-psychiatrom spôsobili, že som sa uzatváral pred okolím, lebo som si nevedel nájsť svoje miesto.
V noci som plakal a prosil Boha, aby ma zmenil. Nenávidel som sa – konkrétne svoju “inakosť”. Vytláčal som ju do úzadia, chcel som ju vyškrabať a zničiť. Potláčaním svojich pocitov som však potláčal aj všetky ostatné emócie a tým pádom som nežil, ale iba prežíval. Bolo to nepríjemné obdobie, zamýšľal som sa nad zmyslom života a napokon aj modlil, aby som tu nebol. A k tomu už nebolo ďaleko.. Z časti mi vtedy pomohla neznáma žena na internete, ktorá zareagovala na moje virtuálne volanie o pomoc. Neakceptovanie inakosti rodinou či spoločnosťou a pretrvávajúca tabuizácia tejto témy odsúva mladých gejov na okraj spoločnosti v období, kedy potrebujú pomoc najviac. Sú tak odkázaní na podporu cudzích ľudí a nie vždy natrafia na tých najlepších..
Napokon mi pomohol aj pobyt v zahraničí, v spoločnosti, ktorá je viac tolerantná, ako naša. Tým, že ma prijímala takého, aký som, som aj ja začal prijímať seba samého. Pomohli mi aj terapie, práca na sebe, záujem o budhizmus, ktorý mi prišiel ľudskejší a praktickejší ako kresťanstvo, šport a sebavyjadrenie cez umenie. Uvedomil som si, že ak človek chce žiť plnohodnotný život, musí byť autentický a žiť v zhode so svojim vnútorným cítením – o to viac, ak tým neohrozuje druhých. Môj život sa výrazne zlepšil a pocit šťastia sa zvýšil.
Na Slovensku si viacerí heterosexuálni chlapi zbytočne namýšľajú, že by ich teplí mohli baliť alebo obťažovať. Ja osobne nemám o žiadneho záujem. To preto, že sú hetero a nevedeli by pochopiť celú škálu skúseností, ktoré byť gejom obnáša. Navyše, túžim po spojení s človekom podobne cítiacim ako ja, ktorý ma prijme takého, aký som – v mojej plnosti.
Rieka života prúdi ďalej. Ak mi život v určitej oblasti odobral, v druhej mi zasa nadelil. Je dôležité objavovať a rozvíjať svoj potenciál. Rieka môže natrafiť na spád a nepriazeň prostredia, neskôr sa však upokojí, naskytnú sa nové scenérie a tok naberá na zážitkoch aj sile.
